Isto poznáš aspoň zopár povier. Najlepšie bude asi uviesť pár príkladov. Keď ti prebehne čierna mačka cez cestu, budeš mať nešťastie. Rozbité zrkadlo je 7 rokov nešťastia. Isto si vieš vybaviť i iné. Zväčša sa vyskytujú v niekoľkých variáciách, ktoré závisia na lokalite ich “pôsobenia”. Pred nedávnom som narazila na jednu zaujímavú, tu v Japonsku.
Viacerí z vás mali iste tú príležitosť ochutnať zelený čaj. V poslednom čase sa to stala i akási móda a to najmä kvôli pozitívnym účinkom, ktoré tento nápoj na telo človeka má. To teraz nebudem nijak rozoberať. Chcel by som napísať o tom, ako sa mi podarilo dostať do “fabriky” na spracovanie čaju. Ale pekne po poriadku.
Práve som narazil na stránkach Pravdy na zaujímavý článok o hubách a ich priaznivých účinkoch na zdravie. Celý článok si môžete prečítať na tomto odkaze. Medzi inými sa tam spomína i huba šiitake (Lentinus edodes – 椎茸 – しいたけ) a jej pestovanie na farmách. A práve tieto farmy by som vám rád predstavil.
Ostatný Štvrtok som sa zúčastnil na výstave diel Japonského maliara Ito Jakuchu. Tento maliar žil v oblasti Kyouta, počas rokov 1716 – 1800. Pochádzal z rodiny obchodníka a tomuto povolaniu sa venoval do štyridsiateho roku života, kedy prenechal zdedený obchod mladšiemu bratovi. Od toho času sa venoval výlučne maľovaniu.
Ostatnú Nedeľu, to jest včera som sa zúčastnil na takom milom love, či skôr zbere. Neviem, ktoré slovo je vhodnejšie použiť, pretože živočíchy sa väčšinou lovia, no v tomto prípade si myslím, že zber (asi ako ovocie či zelenina) bude vcelku vhodné, keďže živočíchy sa vlastne nepohybovali. Ano ano, jedná sa o mušle, alebo podľa slovníka o mäkkýše (shellfish).
Boli sme s Janom pozvaný na večeru k rodine, s ktorou sme boli vykopávať bambusové výhonky. Večera mala byť špeciálna, bambusová, čiže pripravená z bambusových výhonkov. Presne taká, bambusová, i bola. Väčšina pokrmov bola pripravené z bambusu. Jediné nebambusové jedlo bol zeleninový šalát.
Dnešný príspevok bude trochu prírodovedný, pretože sa min naskytla možnosť zúčastniť sa oberania letných mandariniek a tiež vykopávania bambusových výhonkov.
O bambusoch som pred príchodom len počul a keďže v Európe sa bambusy nevyskytujú, tak som ich ani nevidel na vlastné oči. Prvé stretnutie je vždy také pamätné a to moje s bambusmi bolo hneď po príchode do Japonska na letisku. Na letisku v Nagoyi ich majú totiž nasadené priamo vo vnútri v letiskovej hale. V tom čase som si ich pravdaže ani nevšimol, pretože som bol nevyspatý a mierne dezorientovaný. Našťastie sme sa šťastne dostali do cieľovej stanice.
Neskôr, keď som sa zabýval, tak sme sa s bambusom stretali pri cyklo-výletoch, ktoré sme z času načas podnikali vrámci spoznávania okolitého sveta. Také bambusové hájiky boli roztrúsené len tak ledabolo po okolí. Bambus je vlastne tráva, alebo aspoň patrí do tej rodiny (neviem či je to presne ten správny výraz pre radenie podľa druhu) a je okolo 1500 druhov (typov) bambusov. (zdroj: wikipédia) Podľa miestnej poučky sa má bežať do bambusového hájiku či lesa v prípade zemetrasenia. To je kvôli koreňovému systému, ktorý bambus vytvára a ktorým zabezpečuje stabilitu okolitej pôdy. Môžeme si to predstaviť ako železobetón, ktorý je niekoľko násobne odolnejší voči zemetraseniu. Korene bambusu plnia funkciu železnej výplne betónu, v našom prípade pôdy.
Po dosť dlhom čase sa mi podarilo spojazdniť web. Nie že by som nevedel ako, no času nebolo až tak veľa na zvyš. Alebo to bola lenivosť, alebo istý druh apatie. Neviem, no už je to preč a opäť sa púšťam do písania takých kratších príbehov či rozprávaní, ktoré sa prihodili mne, alebo niektorým mojím známym tu v Japonsku. Galéria, ktorú sa mi podarilo spojazdniť (flashová, taká milá) asi využívať nebudem, pretože wordpress má dosť zásuvných modulov, ktoré vedia v tomto dosť uľahčiť prácu.
Takže vitajte a do skorého písania.
A je to tu. Blíži sa koniec mojho PhD. studia. Práca napísana, momentálne pracujem na prezentácii. Čakajú nás dve hodinové prezentácie, ktoré budu spestrené každá po hodinovej diskusii s oponentami. Ako to v Japonsku chodí, ked sa minú normálne otázky v polovici času určeného pre diskusiu, nastúpia otázky nenormálne. Alebo inakpovedané, hodinu treba naplniť. I to je jedna z vecí, ktorú už máme “nacvičenú” za toho dva a pól roka čo sme tu.
Ak sa obzriem späť, tak by som sa k niektorým veciam nerád vracal, niektoré by som isto spravil inak a niektoré by som rád vynechal. Ale to asi každý. Na začiatku bolo tažké nielen sa dohovoriť, kvôli neznalosti jazyka, ale i niečo si v obchode kúpiť, preťože kandži. Prvý týždeň bol naozaj ťažký. Obedovávali sme v školskej jedálni a keď sme zistili, že v obchode nemáme vela toho čo kúpiť, tak sme chodili i na večere do jedálne. Teraz už samozrejme väčšinu jedál a iných vecí v obchode poznáme, hoc kúpiť napr. odstraňovač na škvrny môže byť ešte stále problém. To viete, keď človek nie je prinútený, tak sa moc neučí. Hoc motiváciou bol ostatný test jazykovej zručnosti. Bol som na stupni č. 4. Ide to smerom k č. 1, čo je teda dost vysoká zručnosť v japončine. Prešiel som štvorkou a som rád. Teraz trochu koketujem s testom č. 3, no to sa ešte uvidí, kolko motivácie budem mať.
Ďalším “préblémom” je tu dobrava. Na bicykli sa dá zájť dosť ďaleko, no na motorke či aute ešte dalej. To je teda vzor vývoja, ako sa to vyvýja. Kto je tu dlhšie, alebo plánuje dlhšie ostať, isto sa mu oplatí spraviť si vodičák a zaobstarať si nejaké auto, či motorku. Nie je to lacný špás, no možnosť navštíviť vzdialenejšie kúty Japonska za to iste stojí.
I pri krátkodobej návšteve Japonska sa isto oplatí pozrieť si Tokyo, Kyoto, prípadne i Osaku. V turistických sprievodcoch sa nájde vela dobrých tipov. Tak sme kupovali napr. hotel na Hokkaide, ked sme šli na konferenciu. Ceny sú tu takmer porovnateľné ako na Slovensku, ak nie nižšie. Elektronika je tu ta najnovšia a o dosť lacnejšia ako na Slovensku. Ako je to v porovnaní s inými EU štátmy, to neviem.
Iste si pamätáte nejaká film, kde japonci vystupovali ako všetko-fotiaci turisti. No, ten obraz je do istej miery pravdou. Radi fotia, radi sa nechávaju fotiť a kto nefotil doma (napr. kvoli cenam foto techniky) tak je vcelku možné, že tu začne.
Neviem čo by som ešte napísal, pretože po dva a pol roku sa mi tu zdá vela vecí už normálnych, hoc si pamätám okamihy, kedy som bol dosť “prekvapený”. No, veď sa môžete opýtať, ak vás niečo zaujíma.
Mal by som už spať, nakoľko mam zajtra prezentáciu na konferencii v Kyóte, no nejako neviem zaspať. Už som aj fotky z dnešného dňa pridal do galérie (mimochodom, tie sú na stránke galérie, ktorú som len nedávno vytvoril), bol si kúpiť vonku vodu, no i tak… To bude tou mäkkou posteľou alebo naškrobenými obliečkami. Klíma tu je, tak teplom to nebude.
Ako som si tak pozeral fotky, ktoré som porobil, prišiel som i k sekcii Tókyo. Keď som si to tak zrátal, tak som bol v Tókyu asi 8 či 9 krát. Je to asi viackrát, ako som bol napr v Trnave. Teda ak nerátam počet prejazdov v autobuse na ceste domov. Pozeral som si i fotky z prvej cesty do Tókya. To bola cesta. Jeden kamos Ind nám povedal, že existuje niečo, čo sa volá “džuhači kipu” a je vydávané Japonskými železnicami. Je to vlastne lístok s piatimi kupónmi, z ktorých každý kupón umožňuje majiteľovi cestovať jeden deň železnicami kdekoľvek. Toto sa nevzťahuje na expresné a super-expresné vlaky. Ak by som to prirovnal na naše pomery, tak by sme mohli cestovať po Slovensku za cenu lístku z Bratislavy do Piešťan alebo Trenčína. To ako taký hrubý príklad. Takže sme sa v Januári, v noci o jednej vybrali do Tókya. Do Tókya sme prišli ráno o piatej a po celodennom chodení po meste, sme sa večer toho istého dňa vrátili nazad.
No o výlete som nechcel. Napadlo ma pri tom, ako sa zmenilo moje vnímanie tohoto slova, či to, čo som si pod týmto slovom predstavoval. Voľakedy to bol obraz mesta, v ktorom sa točili veľké obchody, takmer hlavné mesto módy a neviem čo ešte. Schválne, skús si odpovedať, čo ti evokuje slovo Tókyo. (Môžeš sa i podeliť o svoj obraz. :)) Možno niečo, no možno že i nič. Bude to isto ovplyvnené tým, čo si o Tókyu počul/a, aké informácie sa k tebe dostali a podobne. Hoc môžeme mať veľa informácií o niečom, nikdy to nie je, ako to prežiť. Čo sa stáva po “prežití” slova Tókyo? S každým niečo iné, no niečo je spoločné. Človek začína to slovo “vlastniť”, mať k nemu vybudovaný istý vzťah, priradené isté spomienky, emócie, či zmyslové vnemy. Môže to slovo, či to čo zastupuje, opísať nie len intelektuálne, vedomosťami, no i emociálne či zmyslovo. Taký človek už nerozpráva o “tom” fakty. Rozpráva svoje emócie, príbehy. Namiesto holého faktu, že blízko vlakovej stanice Tókyo je cisársky palác, môže rozprávať o neznesiteľnom teple v cisárskej záhrade a osviežujúcom chlade v predajni suvenírov. A tak ako je to slovo niekomu vzdialené tisíce kilometrov, tak niekomu druhému je to ako susedná dedina.
Takto to je asi so všetkými “slovami”. Niektoré si môžeme “prežiť”, no niektoré nám ostanú navždy vzdialené a ich obsah môžeme vnímať buď iba intelektuálne, alebo z nášho uhla pohľadu. Nikdy ich neuchopíme do vlastných rúk. Chcete príklad? Tak muž napríklad neuchopí slovo “pôrodné bolesti”. (V úvodzovkách je to kvôli zvýrazneniu slovného spojenia a nie … čo ja viem čo.) Môže byť pri manželkinom pôrode, môže s ňou prežívať pôrod, no bolesti s tým spojené si asi neprežije. Alebo niekto neveriaci v Boha nepochopí mnícha žijúceho na púšti. Ide jednoducho o skúsenosť, prežitie si daného “slova”. A čo poradiť truhlíkom, čo všade boli a všetko zažili? Napadá ma úryvok z Knihy žalmov: “Skúste a presvedčte sa, aký/á/é …”.
Trochu som to natiahol, no aspoň sa mi už chce spať. Tak dobrú noc a do písania. 🙂
30. November, 2011:
Nakoľko mám nedokonalú “zálohu”, tak komentár len takto:
Roman: Ano, to je pravda, že každý cítí slova jinak. Tak např. někde v Indonésii žije zvláštní zvíře “babirusa”, což znamená rohaté prase (neboť “babi” podle domorodého jazyka znamená “prase”, a “rusa” znamená “roh”). A zatímco pro nás je normální oslovovat babičku “babi”, u těch indonéských domorodců by to jistě normální nebylo :))).