Category Archives: spoločnosť

Divné počty

Boli sme v Španielsku cez prázdniny. Bolo parádne. Pekná krajina, dobré jedno, žiadne informácie o lokálnych politikoch a politike. Čo viac si priať?

Jedna z vecí čo ma zaskočila bolo trochu iné počítanie, na aké som zvyknutý. Väčšinou liter piva je lacnejší ako dve pol litrové pivá. Zväčša. Tu to mali opačne a rozdiel bol jedno euro. Tu je dôkaz.

menu

menu

Ale možno že sú penalizovaný za predaj piva. Napríklad príplatkom barmanovi za výmenu suda. Alebo majú malé sudy, ako tu v Japonsku. Tu je to bežne tak okolo 5 – 10 L.

Iný kraj, iný mrav.

Omiyage – suvenír

V Japonsku majú zvyk priniesť z cesty nejaký suvenír, a to nie len pre priamu rodinu, ale i pre známych a kamarátov. Na Slovensku je podobný zvyk, no myslím, že tu existuje viac možností. Nielen rozličné sladkosti či koláčiky, no napríklad i rozličné púzdra na okuliare (veľa ľudí tu nosí okuliare), hashi (paličky), malé kapsičky, či prívesky na telefón alebo kľúče. Väčšina vecí, ktoré je možné kúpiť ako suvenír je vyrábaná lokálne (alebo v Číne :). V predošlom príspevku je možné vidieť výrobu drevených pier či klobúkov.

Ja som dnes dostal takýto ručník.

20130720-155724.jpg

20130721-094158.jpg

Je vyrábaný tradičnou farbiarskou metódou. Niekoľko vrstiev látky je prekladaných jedna na druhú a obrazce sú vytvárané pomocou ílu (alebo niečoho, čo sa podobá na plastelínu), ktorý definuje oblasti, do ktorých sa neskôr môže dostať farbivo a kde nie. Je to trochu veľká vreckovka, no v lete sa to tu naozaj hodí. A nie len na utieranie potu z čela, no napríklad i na utretie rúk po umytí a td. Dokonca i na obchodné stretnutia si ľudia nosia takéto či podobné ručníky a samozrejme vejáre.

Väčšina železničných staníc má malý stánok, kde sa dajú kúpiť rozličné suveníry. Na Slovensku sú tiež rozličné lokálne špeciality, no možno chýba propagácia a po nej možnosť niečo také kúpiť na dostupnom mieste. A samozrejme iný faktor je príjem. Bez peňazí človek ťažko niečo kúpi i keby sa dalo.

Ako začať rozhovor …

Stalo sa to v jednom rýchlo občerstvení. Kamarát čakal na obed a opodiaľ s ním čakala na obed i iná zahraničná študentka z Juhovýchodnej Ázie. Chcela nadviazať rozhovor, tak sa opýtala:

“Ako zabíjate hovädzí dobytok vo vašej krajine?”

Na to sa tak trochu ťažko odpovedá, ak človek nie je z oblasti. Známi túto otázku tiež nevedel zodpovedať. Myslím, že v danom prípade by bolo tradičné, “Dnes je ale teplo.”, o niečo vhodnejšie.

Spím a či bdiem? Alebo paralýza počas spánku.

V show od Derrena Browna s názvom “Derren Brown vyšetruje – lovec duchov“(v Angličtine), tento šoumen, psychológ, hypnotizér a znalec ľudí objasňuje možné príčiny, prečo ten človek – lovec duchov – tomu čo robí verí. V jeho prípade to začalo, keď ako mladý človek mal počas spánku neobvyklí zážitok. Prebudil sa úplne paralyzovaný, pričom mal pocit, že v izbe je niekto cudzí.

Continue reading

Zabudnutá peňaženka

Pár dní dozadu bol v denníku sme uverejnený článok, ako čašník zatajil majiteľovi, že mu iný hostia odovzdali jeho zabudnutú pánsku taštičku. Chlapec (22 rokov) mal smolu, pretože ten pán bol bývalý policajt. Po vyšetrovaní a výsluchu sa čašník priznal, že peniaze naozaj zobral a ukryl ich u starej mamy. Ex-policajt mladíkovi nechcel spôsobovať nepríjemnosti, pretože verí, že sa dostatočne poučil. Je pravdepodobné, že sa poučil.

Podobný príbeh sa odohral zhodou okolností nedávno aj kamarátovi tu v Japonsku. Zabudol si peňaženku na smetnom koši v KFC (fast-food sieť). Zistil to až v aute po niekoľkých kilometroch. Keďže sa vracať nechcel, tak si na internete zistil adresu a číslo telefónu a zavolal do tej prevádzky. Tá peňaženka tam ešte ležala na smetnom koši, nedotknutá. Aj mu povedali presnú sumu, koľko tam má. Nestratil sa ani yen. Poslali mu ju na dobierku na ďalší deň.

Spolu s tým čo som napísal v predošlom príspevku o japonskej naivite, by si niekto mohol myslieť, že v Japonsku sa nekradne. Je to poväčšine pravda. O ukradnutom bicykli počujem len zriedka, o autách ani nehovorím. Telefóny sa nekradnú. Čo sa sem tam stráca, najmä počas dažďa sú dáždniky. Prídete do budovy s dáždnikom, necháte si ho pri vchode v stojane na dáždniky a pri odchode tam už nie je. To je vraj tým, že dáždniky sú lacné a v každom nonstope ich za pár jenov kúpite. Zaujímavé. Mne to príde trochu drsné, okradnúť človeka v núdzi o dáždnik, keď ho potrebuje, no vraj Japonci to vnímajú trochu inak. Vraj to je niečo ako spoločný dáždnik. Keď potrebuješ, zoberieš si, keď nie, necháš v stojane.

Každá krajina má to svoje. Rozhodne tu ale neplatí heslo “Kto nekradne, okráda svoju rodinu.”

 

 

 

článok na sme.sk

Japonská naivita

Pred nejakým časom som sa rozprával s jedným známim, ktorý chodí na hodiny Japončiny. V triede je kopec cudzincov, najmä z Ázie, pár Európanov a jedna učiteľka. Je dobré explicitne napísať, že učiteľka je Japonka.

Jedna študentka spomenula, že stratila mobilný telefón, keď bola doma. Učiteľka sa opýtala, prečo nešla na policajnú stanicu, že ho tam niekto, kto ten telefón našiel, mohol priniesť. Táto nevinná otázka vyústila do hromadného smiechu. Smiali sa všetci študenti. Učiteľka mierne nechápavo pátrala po príčine smiechu.Príčinou bolo jej očakávanie, že to aj v inej krajine bude fungovať ako v Japonsku.

Veď je úplne normálne, že ľudia zanesú nájdené veci na políciu. Veď čo ak to bude niekto hľadať, že ano. Ono je to normálne, no asi nie mimo Japonska.

Známy túto udalosť komentoval ako naivita, v ktorej táto učiteľka žije. Ja by som skôr povedal, že žije v inej realite. Pretože pre ňu je reálne, že keď niečo stratí, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou nájde na mieste, kde to stratila, alebo na miestnej policajnej stanici. To je miestna realita.

Škoda, že je táto realita lokalizovaná. Ale verím, že časom to bude lepšie aj na iných miestach, v iných krajinách. Ako v iných prípadoch, začať musí jednotlivec sám od seba. Zmena sa dá totiž očakávať len zdola.  ( 🙂 znie to trochu ako predvolebne heslo … 🙂 )

Ako ľahko zarobiť 1 000 000 dolárov

1 000 000 dolárov (amerických) to je pekná suma. Dozvedel som sa o relatívne ľahkom spôsobe, ako tieto peniaze zarobiť legitímnou cestou. Prečo relatívne ľahko? Pretože na to, aby ste mohli tieto peniaze zarobiť, musíte spĺňať jednu podmienku. Musíte mať nejakú paranormálnu vlastnosť a musíte byť schopný to predviesť overiteľným spôsobom.

Informácie a prihláška (v Angličtine):

http://www.randi.org/site/index.php/1m-challenge/challenge-application.html

Vysvetlenie …

Continue reading

Multi-level marketing

Možno ste sa už s podobným pojmom stretli, možno nie. Ak nie, len dobre pre vás, no buďte opatrní. Je možné, že sa s ním stretnete.

O čo sa teda jedná? Schéma Multi-level marketingu (MLM) je založená na sieti distribútorov predávajúci určitý produkt, z predaja ktorého majú istý podiel. A aby to bolo lákavejšie, podiel majú tak isto i z predaja ľudí, ktorých najali ich “najatí” distribútori. Čiže sa jedná o prísľub, alebo lepšie vidinu, viacnásobného zisku. Obmeny a variácie tejto schémy sú samozrejmosťou.

A prečo to “nefunguje”? A v čom je háčik?

Continue reading

Čo ti evokuje slovo Tókyo?

Mal by som už spať, nakoľko mam zajtra prezentáciu na konferencii v Kyóte, no nejako neviem zaspať. Už som aj fotky z dnešného dňa pridal do galérie (mimochodom, tie sú na stránke galérie, ktorú som len nedávno vytvoril), bol si kúpiť vonku vodu, no i tak… To bude tou mäkkou posteľou alebo naškrobenými obliečkami. Klíma tu je, tak teplom to nebude.
Ako som si tak pozeral fotky, ktoré som porobil, prišiel som i k sekcii Tókyo. Keď som si to tak zrátal, tak som bol v Tókyu asi 8 či 9 krát. Je to asi viackrát, ako som bol napr v Trnave. Teda ak nerátam počet prejazdov v autobuse na ceste domov. Pozeral som si i fotky z prvej cesty do Tókya. To bola cesta. Jeden kamos Ind nám povedal, že existuje niečo, čo sa volá “džuhači kipu” a je vydávané Japonskými železnicami. Je to vlastne lístok s piatimi kupónmi, z ktorých každý kupón umožňuje majiteľovi cestovať jeden deň železnicami kdekoľvek. Toto sa nevzťahuje na expresné a super-expresné vlaky. Ak by som to prirovnal na naše pomery, tak by sme mohli cestovať po Slovensku za cenu lístku z Bratislavy do Piešťan alebo Trenčína. To ako taký hrubý príklad. Takže sme sa v Januári, v noci o jednej vybrali do Tókya. Do Tókya sme prišli ráno o piatej a po celodennom chodení po meste, sme sa večer toho istého dňa vrátili nazad.

No o výlete som nechcel. Napadlo ma pri tom, ako sa zmenilo moje vnímanie tohoto slova, či to, čo som si pod týmto slovom predstavoval. Voľakedy to bol obraz mesta, v ktorom sa točili veľké obchody, takmer hlavné mesto módy a neviem čo ešte. Schválne, skús si odpovedať, čo ti evokuje slovo Tókyo. (Môžeš sa i podeliť o svoj obraz. :)) Možno niečo, no možno že i nič. Bude to isto ovplyvnené tým, čo si o Tókyu počul/a, aké informácie sa k tebe dostali a podobne. Hoc môžeme mať veľa informácií o niečom, nikdy to nie je, ako to prežiť. Čo sa stáva po “prežití” slova Tókyo? S každým niečo iné, no niečo je spoločné. Človek začína to slovo “vlastniť”, mať k nemu vybudovaný istý vzťah, priradené isté spomienky, emócie, či zmyslové vnemy. Môže to slovo, či to čo zastupuje, opísať nie len intelektuálne, vedomosťami, no i emociálne či zmyslovo. Taký človek už nerozpráva o “tom” fakty. Rozpráva svoje emócie, príbehy. Namiesto holého faktu, že blízko vlakovej stanice Tókyo je cisársky palác, môže rozprávať o neznesiteľnom teple v cisárskej záhrade a osviežujúcom chlade v predajni suvenírov. A tak ako je to slovo niekomu vzdialené tisíce kilometrov, tak niekomu druhému je to ako susedná dedina.

Takto to je asi so všetkými “slovami”. Niektoré si môžeme “prežiť”, no niektoré nám ostanú navždy vzdialené a ich obsah môžeme vnímať buď iba intelektuálne, alebo z nášho uhla pohľadu. Nikdy ich neuchopíme do vlastných rúk. Chcete príklad? Tak muž napríklad neuchopí slovo “pôrodné bolesti”. (V úvodzovkách je to kvôli zvýrazneniu slovného spojenia a nie … čo ja viem čo.) Môže byť pri manželkinom pôrode, môže s ňou prežívať pôrod, no bolesti s tým spojené si asi neprežije. Alebo niekto neveriaci v Boha nepochopí mnícha žijúceho na púšti. Ide jednoducho o skúsenosť, prežitie si daného “slova”. A čo poradiť truhlíkom, čo všade boli a všetko zažili? Napadá ma úryvok z Knihy žalmov: “Skúste a presvedčte sa, aký/á/é …”.

Trochu som to natiahol, no aspoň sa mi už chce spať. Tak dobrú noc a do písania. 🙂

 

30. November, 2011:

Nakoľko mám nedokonalú “zálohu”, tak komentár len takto:

Roman:     Ano, to je pravda, že každý cítí slova jinak. Tak např. někde v Indonésii žije zvláštní zvíře “babirusa”, což znamená rohaté prase (neboť “babi” podle domorodého jazyka znamená “prase”, a “rusa” znamená “roh”). A zatímco pro nás je normální oslovovat babičku “babi”, u těch indonéských domorodců by to jistě normální nebylo :))).