Pár dní dozadu bol v denníku sme uverejnený článok, ako čašník zatajil majiteľovi, že mu iný hostia odovzdali jeho zabudnutú pánsku taštičku. Chlapec (22 rokov) mal smolu, pretože ten pán bol bývalý policajt. Po vyšetrovaní a výsluchu sa čašník priznal, že peniaze naozaj zobral a ukryl ich u starej mamy. Ex-policajt mladíkovi nechcel spôsobovať nepríjemnosti, pretože verí, že sa dostatočne poučil. Je pravdepodobné, že sa poučil.

Podobný príbeh sa odohral zhodou okolností nedávno aj kamarátovi tu v Japonsku. Zabudol si peňaženku na smetnom koši v KFC (fast-food sieť). Zistil to až v aute po niekoľkých kilometroch. Keďže sa vracať nechcel, tak si na internete zistil adresu a číslo telefónu a zavolal do tej prevádzky. Tá peňaženka tam ešte ležala na smetnom koši, nedotknutá. Aj mu povedali presnú sumu, koľko tam má. Nestratil sa ani yen. Poslali mu ju na dobierku na ďalší deň.

Spolu s tým čo som napísal v predošlom príspevku o japonskej naivite, by si niekto mohol myslieť, že v Japonsku sa nekradne. Je to poväčšine pravda. O ukradnutom bicykli počujem len zriedka, o autách ani nehovorím. Telefóny sa nekradnú. Čo sa sem tam stráca, najmä počas dažďa sú dáždniky. Prídete do budovy s dáždnikom, necháte si ho pri vchode v stojane na dáždniky a pri odchode tam už nie je. To je vraj tým, že dáždniky sú lacné a v každom nonstope ich za pár jenov kúpite. Zaujímavé. Mne to príde trochu drsné, okradnúť človeka v núdzi o dáždnik, keď ho potrebuje, no vraj Japonci to vnímajú trochu inak. Vraj to je niečo ako spoločný dáždnik. Keď potrebuješ, zoberieš si, keď nie, necháš v stojane.

Každá krajina má to svoje. Rozhodne tu ale neplatí heslo “Kto nekradne, okráda svoju rodinu.”

článok na sme.sk

Pred nejakým časom som sa rozprával s jedným známim, ktorý chodí na hodiny Japončiny. V triede je kopec cudzincov, najmä z Ázie, pár Európanov a jedna učiteľka. Je dobré explicitne napísať, že učiteľka je Japonka.

Jedna študentka spomenula, že stratila mobilný telefón, keď bola doma. Učiteľka sa opýtala, prečo nešla na policajnú stanicu, že ho tam niekto, kto ten telefón našiel, mohol priniesť. Táto nevinná otázka vyústila do hromadného smiechu. Smiali sa všetci študenti. Učiteľka mierne nechápavo pátrala po príčine smiechu.Príčinou bolo jej očakávanie, že to aj v inej krajine bude fungovať ako v Japonsku.

Veď je úplne normálne, že ľudia zanesú nájdené veci na políciu. Veď čo ak to bude niekto hľadať, že ano. Ono je to normálne, no asi nie mimo Japonska.

Známy túto udalosť komentoval ako naivita, v ktorej táto učiteľka žije. Ja by som skôr povedal, že žije v inej realite. Pretože pre ňu je reálne, že keď niečo stratí, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou nájde na mieste, kde to stratila, alebo na miestnej policajnej stanici. To je miestna realita.

Škoda, že je táto realita lokalizovaná. Ale verím, že časom to bude lepšie aj na iných miestach, v iných krajinách. Ako v iných prípadoch, začať musí jednotlivec sám od seba. Zmena sa dá totiž očakávať len zdola.  ( 🙂 znie to trochu ako predvolebne heslo … 🙂 )