Pár dní dozadu bol v denníku sme uverejnený článok, ako čašník zatajil majiteľovi, že mu iný hostia odovzdali jeho zabudnutú pánsku taštičku. Chlapec (22 rokov) mal smolu, pretože ten pán bol bývalý policajt. Po vyšetrovaní a výsluchu sa čašník priznal, že peniaze naozaj zobral a ukryl ich u starej mamy. Ex-policajt mladíkovi nechcel spôsobovať nepríjemnosti, pretože verí, že sa dostatočne poučil. Je pravdepodobné, že sa poučil.

Podobný príbeh sa odohral zhodou okolností nedávno aj kamarátovi tu v Japonsku. Zabudol si peňaženku na smetnom koši v KFC (fast-food sieť). Zistil to až v aute po niekoľkých kilometroch. Keďže sa vracať nechcel, tak si na internete zistil adresu a číslo telefónu a zavolal do tej prevádzky. Tá peňaženka tam ešte ležala na smetnom koši, nedotknutá. Aj mu povedali presnú sumu, koľko tam má. Nestratil sa ani yen. Poslali mu ju na dobierku na ďalší deň.

Spolu s tým čo som napísal v predošlom príspevku o japonskej naivite, by si niekto mohol myslieť, že v Japonsku sa nekradne. Je to poväčšine pravda. O ukradnutom bicykli počujem len zriedka, o autách ani nehovorím. Telefóny sa nekradnú. Čo sa sem tam stráca, najmä počas dažďa sú dáždniky. Prídete do budovy s dáždnikom, necháte si ho pri vchode v stojane na dáždniky a pri odchode tam už nie je. To je vraj tým, že dáždniky sú lacné a v každom nonstope ich za pár jenov kúpite. Zaujímavé. Mne to príde trochu drsné, okradnúť človeka v núdzi o dáždnik, keď ho potrebuje, no vraj Japonci to vnímajú trochu inak. Vraj to je niečo ako spoločný dáždnik. Keď potrebuješ, zoberieš si, keď nie, necháš v stojane.

Každá krajina má to svoje. Rozhodne tu ale neplatí heslo “Kto nekradne, okráda svoju rodinu.”

článok na sme.sk