alebo japonské rezance Soba
Pohánka jedlá (wiki linka), alebo skrátene Pohánka, nie je medzi mladými ľuďmi asi príliš známa bylina. Osobne som ju pred tým, ako som prišiel do Japonska poznal len z rozprávania. Ale ľudia, ktorí sa zaujímajú o zdravú výživu a bio-potraviny, tí o nej isto počuli, či ju dokonca používali na prípravu jedál. Ľudia s bezlepkovou diétou však túto rastlinu, či skôr múku z nej vyrobenú, poznajú isto. To preto, že semená tejto rastliny neobsahujú lepok, ktorý ľuďom trpiacimi Celiakou spôsobuje problémy. Lepok síce neobsahuje, zato však obsahuje veľa Rutínu, ktorý posilňuje cievy, srdce a má priaznivý vplyv na znižovanie cholesterolu. Bola používaná v čase pred zemiakmi.
V dnešnej dobe je pohánka pužívaná v Európe ako krmovina. Teda okrem tých bio-potravín, kde si ju kupujú ľudia starajúci sa o svoje zdravie.
Pred 100 rokmi držalo v pestovaní Pohánky prím Rusko. Potom ho na krátko predbehla Čína, no Rusi sa nedali a pridali. V roku 2007 vypestovali niečo vyše 1 000 000 (1E6) ton a získali prím späť.
V Japonsku je Pohánka pestovaná najme na Hokkaide. Mimochodom, tu ju volajú Soba. Rezance z nej sa predávajú v každom supermarkete. Už ich len pripraviť (ako špagety, asi) a zjesť.
Na každej väčšej stanici majú isto reštauráciu, kde Sobu pripravujú. Je to jednoducho obľúbené jedlo. Samozrejme sú i špecializované reštaurácie, v peknom prostredí, s pekným výhľadom. Tam si trochu priplatíte.
V jednej takej reštaurácii som mal možnosť poobedovať. Bola to taká rodinná reštaurácia asi 240 km odtiaľto, niekde v prefektúra Nagano. Priamejšia cesta je len 160 km, no po diaľnici to bolo o 1 hodinu rýchlejšie. Reštaurácia sama bola cieľom. To viete, známa reštaurácia v Japonsku má dostatok zákazníkov. A to dokonca i z ďaleka. Pred otvorením tam už stálo niekoľko áut. Mali sme šťastie a boli sme v prvej várke, ktorej sa ušlo sedieť a mohli sme si objednať. Chvíľu po nás prišla väčšia rodina, ktorá musela čakať, kým sa uvoľní stôl.
V Japonsku je normálne, že pred reštauráciou, dokonca i v nákupnom centre, sú stoličky, kde ľudia disciplinovane čakajú, kým príde na nich rad. Keď chcú niekde obedovať, tak si jednoducho počkajú.
Z parkoviska sa vchádzalo do reštaurácie cez zarastenú cestičku. Vpredu svietila len červená plechová strecha. To je trochu nezvyčajné, povedal by som. Zväčša tu majú na domoch pekné škridle, takže toto je trochu mimo priemer.
Možno nezohnali červené škridle, pretože tie sa väčšinou robia v tmavších odtieňoch, ako je tmavomodrá, šedá či čierna. O strechách ale inokedy. Teraz ide o jedlo.
Hoc cestička pomedzi porast vyzerala zanedbaná, pravdepodobne to bol žiadaný výzor, dielo záhradného architekta. Okolie by samozrejme malo byť v harmónii so samotnou reštauráciou, takže okolie a vzhľad prístupovej cesty je veľmi dôležitý.
Celé to budilo taký retro dojem, no reštaurácia bola nová. To si budete môcť všimnúť na vnútornom zariadení.
Reštaurácia vyzerala ako chatka, bola celodrevená. Pod oknami bolo prichystané drevo na kúrenie. Skoro ako z Ladovskej pohľadnice. Už len sneh.
Vonkajšie obloženie je tiež z dreva. To je pri starších budovách normálne, tak sa to jednoducho robilo niekoľko desaťročí dozadu. Pred pár rokmi bol po dreve dosť populárny zvlnený plech. To je tiež už minulosťou. Dnes sa používajú trochu iné materiály. Zväčša asi plasty prípadne cementové dosky s imitáciu rôznych povrchových úprav. Napríklad pálená červená tehla či betón.
Vchod do reštaurácie je cez posuvné drevené dvere. Tie sú v Japonsku veľmi populárne a dajú sa nájsť takmer všade. Je pravdou, že posuvné dvere šetria miesto a v architektúre majú svoje miesto. Vnútorné zariadenie, ako stoly, stoličky a lavice sú takisto drevené. Na nasledujúcom obrázku môžete vidieť detail stropu v reštaurácii. Samé drevo.
Na stole je menu. Vyzerá trochu ako kniha v drevenom v
iazaní. Obrázkov tam na rozdiel od iných reštaurácií nebolo veľa. Popísaného bolo viac, no to mne moc nepomôže. Vlastne som ani do detailu nevedel, čo budem jesť. Objednávanie som nechal na iných.
Aspoň to bolo tak trochu prekvapenie. A prekvapený som teda bol. Chuťovo to bolo naozaj dobré, priam vynikajúce.
Ako predjedlo bola kuracia pečeň pripravená s japonským korením. Je to strom, z ktorého používajú listy i tie zelené bobule. Listy zanechávajú takú trpkú chuť. Dá sa povedať, že takmer paralyzujú chuťové bunky a sliznicu. No sušené plody (asi plody) sú v tomto ohľade jemnejšie. Listy sa používajú napríklad pri príprave bambusových výhonkov.
Samozrejme, jedlo sa je paličkami. Aby sa nekonta
minovali a takisto aby nebol stôl zašpinený od nich, keď sa používajú, tak sa pod ne podkladá kúsok materiálu. Tieto “držiaky” sú samostatné kusy, ktoré majú veľakrát unikátny dizajn. Sú jednoducho súčasťou stolovania a tak podliehajú móde. Vždy však ladia so servisom a charakterom reštaurácie.
V modernejších reštauráciách sú paličky v dizajnovanom obale, ktorý plní i funkciu reklamy. Obal zhruba do polovice dĺžky paličiek. Po vybraní paličiek sa obal prehne do tvare V a tento tvar potom plní funkciu už vyššie spomenutého držiaku paličiek. Po skončení stolovania sa paličky dajú nazad do obalu, zhruba do 1/2 dĺžky a zvyšok sa prehne, aby bolo jasne vidieť, že tie paličky boli už použité.
Ďalšie jedlo, ktoré nám doniesli bola kačacia Soba. To bolo objednané pre mňa. To viete, mäso.
Toto je Soba na “teplý” spôsob. Ďalší spôsob je na studeno, kedy sa uvarená Soba prepláchne studenou vodou a podáva sa so sójovou omáčkou, ktorá je servírovaná samostatne, do ktorej sa pridáva wasabi a nakrájaná mladá cibuľka.
Soba na studeno je položená na podložke vyrobenej z bambusových špajlí. Takto stečie prebytočná voda z nich pod podložku a Soba je suchšia.
V niektorých reštauráciách na takto pripravenú studenú sobu dávajú ešte natenko nastrihané Nori. To sú zelené riasy z mora usušené a zlisované do formy papiera. Nastrihané na širšie pásy (5-7 cm) sa Nori používa ako obal na Onigiri. K tým ale až nabudúce. K sobe na studeno bola i polievka. To je v tej veľkej miske naľavo. Tam bola nejaká zelenina a kuracie mäso. Viac detailov si už nepamätám.
Ďalším chodom bol tento zakrytý hrnček. Parilo sa z neho trochu, takže bolo jasné, že v ňom bude niečo teplé. Tým teplým pokrmom bola Sobagaki. Uvarená hruda cesta z Pohánky, ktorá ešte plávala vo vode, v ktorej sa varila.
Voda, v ktorej varia Sobu je tiež využiteľná. Po obede ju priniesli v červenej kanvičke. Touto vodou sa riedila sójová omáčka, v ktorej sa namáčala studená Soba. Voda je vraj zdravá. Podobne ako Soba.
Každý za stolom si z tejto “hrudy” trochu odtrhol paličkami, dal do pripravenej misky a k tomu si pridal nastrúhanú bielu reďkovku (Daikon) a trochu tuniaka. Tuniak bol forme pilín či stružlín. To sa pripravuje zo sušeného mäsa tuniaka, ktorý sa v takom špeciálnom stroji strúha ostrím nožom na hrúbku niekoľko desiatok mikrometrov. Je to naozaj ako veľmi tenké stružliny. Tie si môžete pozrieť na nasledujúcom obrázku.
Ako som sa dozvedel, Sobagaki sa podáva len v špecializovaných reštauráciách, kde to s podávaním Soby myslia vážne. Podľa toho vraj i poznať, ktorá reštaurácia je dobrá.
V Hamamatsu je tiež jedna reštaurácia, v ktorej túto Sobagaki podávajú. Chuťovo sú mierne odlišné a samozrejme majú odlišné i menu.
Toľko asi k menu, ktoré sme mali. Možno ešte pár obrázkov so zariadením a rozvodom elektriny. Ten rozvod elektrickej energie ma zaujal. Videl som ho už v niektorých starších domoch, no nevedel som, že je stále používaný. Hoci ako v drevenici rozviesť prúd, keď sa káble nezasekávajú do steny? Toto je asi jednoduché a rýchle riešenie.
Rozvod vyzerá trochu ako na stĺpoch. No rozšírenie vedenia, vetvenie a prípadné zmeny sú jednoduché a nevyžadujú nejaké sekanie muriva či opätovné zamurovanie vodičov do steny. Čo by bolo v prípade drevenice asi trochu oštarou.
Toľko asi k výletu za Sobou. Boli sme neskôr pozrieť i pri jednom starom chráme, ktorý sa nachádzal pár kilometrov od reštaurácie, no to už nie je o jedle.
zdroje: