Oneskorene ale predsa. Dokončenie rozprávania o výlete na ostrov Miyake.

Spánok naozaj pomohol. Po nie tak komfortnom spánku na lodi bola “postel” omnoho lepšia. Hoc na druhej strane, na lodi bolo tak 100% viac miesta ako v lietadle.

Vstávali sme zavčasu, pretože v pláne bolo ďalšie pozorovanie vtákov. Predošlí deň sme videli väčšinu zaujímavých  vtákov, takže tento deň sme už nemali tak veľa očakávaní. Pred odchodom sme sa samozrejme ešte naraňajkovali. Jedáleň bola malá pre asi 30 ľudí. Toľko ich tu asi mohlo byť ubytovaných počas rušnejšej sezóny. Snami tam bola ubytovaná len iná skupina, ktorá prišla na ostrov kvôli potápaniu sa. Dokopy nás mohlo byť asi 16 ľudí. S cenou ubytovania to možno i postačuje na prežitie vlastníkov ubytovne.

Raňajky boli výživné. Z obrázku by to mohlo byť jasné, no radšej popíšem. Pre istotu. 🙂 Prázdna miska je na ryžu. Tej sme mohli zjesť koľko sa nám ráčilo. Mali navarený plný hrniec. Napravo hore je pečená ryba, vedľa je šalát, šunka a tortila. V dvojmiske je mletá ryba vo forme salámy nakrájaná na kolieska. Spolu s ňou je tam i wasabitsuke, čo je niečo ako nakladané wasabi s majonézou alebo niečo také. Vedľa je niečo ako šalát z hríbikov. To sú ale také malé hríbiky na dlhých stonkách. Pod tou miskou je dlhá biela reďkev, ktorá bola v niečom naložená. To je to žlté na taniery nalavo.

Vedľa reďkovky, to tmavé, je nakladaný nejaký koreň a pod ním je “umeboshi”, slivky nakladané v slanom náleve. Napravo sú zabalené morské riasy. No a ostáva nám už len tá malá mištička s nezmámim obsahom. To je “nattou”, alebo fermentované sójové bôby. Tie sa zalejú vo vrecku priloženou omáčkou a zamieša. Nevyzerá to veľmi vábivo, dokonca to ani vábivo nevonia. No má to veľa živín a blahodárny efekt na telo. Vraj. Zjedol som.

Po raňajkách sme sa vyšli pozrieť k lávovému “jazeru”. Skál tam bolo plno. Ako na ostrove sopečného pôvody. Vyzerali trochu ako syr, také deravé. Neboli však až také opustené. Ostatná erupcia bola v roku 2000 a kvôli nej bolo vsetkých asi 2900 obyvateľov evakuovaných. Tieto erupcie vynášajú na povrch kopec materiálu, ktorý obsahuje množstvo “výživy” pre rastliny. Ten časom zvetráva pôsobením poveternostných podmienok, až z neho ostáva len jemný prach. Tieto skaly sa už pomaly prebúdzali k životu. Sem tam sa objavovali porasty. Zväčša skalničky a rastliny, ktorým netreba až tak veľa vody. Teda aspoň tak predpokladám.

Sem tam boli hustejšie, sem tam redšie. Niektoré lávové polia boli ešte celkom holé. Tie sme videli z auta, keď sme obiehali ostrov. Cesty  tu mali celkom pekné. Časť ciest bola staršia, no časť bola nová. Najmä cesty zničené lávou treba čo najskôr obnoviť, pretože inak by ľudia museli obchádzať celý ostrov, ak by sa chceli autom dostať čo i len pár metrov za lávou zaliatu cestu.

Táto cesta bola veľmi pekná. Prišli sme sem predošlí deň. Táto fotka je aj z toho dňa. Bolo pekne, slnečno. Hlavným cieľom bolo samozrejme pozorovať vtákov, ktorý sa v tejto oblasti vyskytovali. Na ten účel tu bolo vybudované i vyvýšené stanovište. Jeho časť vidieť na fotke v pravo dolu. Ďalší deň už nebol tak slnečný.

Husté oblaky sa znášali nad ostrovom a v diaľke nad morom presvitalo miestami slnko. Sem tam spŕchlo pár kvapiek. Ale to bolo asi všetko. Ďalšou zastávkou bol taký menší kopček, ktorý vznikol v okolí bočného sopúchu sopky. Tu je pohľad z cesty.

Malou bočnou cestičkou sme zbehli k moru. Cestou sme videli množstvo tých oranžových malín. Niektoré priam lákali zastaviť, takže sme nemali inú možnosť, len ich pár spratať. 🙂 Auto sme zaparkovali na provizórnom parkovisku. Cestou na vrchol sme videli kŕdeľ vrán či havranov, ktoré sa hrali s vetrom. Roztiahnuté krídla ich vynášali do výšky, kde sa prekárali s kamarátmi, aby po chvíli mohli zosadnúť na zem a celý kolobeh začať odznova.

Z vrchu malého sopúchu bolo ľahké vidieť centrálnu časť ostrova. Nad ňou boli tmavé oblaky, ktoré už už išli pršať dole. Našťastie pre nás, to sa zatiaľ nekonalo.

Ďalšou zastávkou bol chrám, ktorý zaliala láva. To sa stalo v roku 2000. Vtedy bol ostrov kompletne evakuovaný. Dnes tu možno vidieť len zvyšky chrámu, ktoré trčia nad terén a vrch brány, ktorá bola na ceste k chrámu. V okolí je množstvo spálených stromov, ktoré tam stále stoja ako memento udalosti. Niekoľko metrov ďalej je postavený nový chrám, ktorý nahrádza tento lávou zaliaty chrám.

Ani jeden strom z tých spálených nemal zelené listy. To, čo bolo zelené v okolí boli nové výhonky, nové kríky, nová zeleň. Časom staré stromy spráchnivejú a nejaký tajfún ich zhodí na zem.

Tu nás už začal pomaly tlačiť čas. Nie že by nejak súrne, no čas odovzdať auto späť do požičovne sa blížil. To znamenalo i čas obeda. 🙂

Požičovňa bola neďaleko prístavu, v ktorom sme predošlí deň pristáli. Tam bol tiež jediný supermarket, ktorý sme na ostrove videli. A takisto i asi jediný onsen (kúpele).

Loď odchádzala o 14:00, takže sme mali dosť času na obed a menšiu prechádzku po blízkom okolí. Ako sa blížil čas odchodu, viac a viac ľudí sa začalo objavovať v okolí. Športoví rybári, so svojimi udicami a prenosnými ľadničkami, v ktorých mali svoje úlovky, potápači, viac menej naľahko, i pozorovatelia prírody. Títo všetci sa tu zbiehali ako šváby na pivo. Darmo, jediná loď z ostrova je jediná. Pre veľa ľudí sa týmto ich zábavka na ostrove skončila.

Pre tých, čo prišli pozorovať vtákov, zábavka stále pokračuje. Z lode je totiž vidieť množstvo morských vtákov, ktoré len tak ľahko hoc kde nevidieť. Teda aspoň tu v Japonsku. Vtáky z iných menších ostrovov lietali za potravou do ďalekého okolia. Niektoré križovali trasu lode. Čo som videl prvý krát boli lietajúce ryby. Vyskočili z vody a leteli a leteli … niekoľko desiatok metrov. Vyzerali ako malé modely lietadiel. Vraj je to únikový manéver pred predátormi. Cesta k Tokyjskemu zálivu bola vcelku rýchla. V zálive to už tak rýchle nebolo. Cesta z Tókya bola rýchla. Shinkanzen je neskutočne rýchly vlak.