Moja partia “dôchodcov” zorganizovala výlet na ostrov Miyake. Ako ináč, hlavným cieľom na tomto ostrove je pozorovanie vtáctva. To preto, že väčšina ľudí v skupine, ktorá sa na ostrov vybrala, je členom Japan Wild Bird Society. To je spoločnosť, ktorá sa venuje špehovaniu divého vtáctva.

Takto pekne čakali ľudia nastúpení v rade. My sme čakali chvíľu vo vestibule, no neskôr sme sa presunuli na koniec tohoto radu. Neboli sme však poslední. Za nami sa v priebehu niekoľkých minút vytvoril takmer zrkadlový rad. Len tak letmo som narátal za nami asi 300 ľudí. To mohol byť i počet ľudí pred nami. Vcelku dosť na trajekt. No loď bola nakoniec dosť veľká. Dokonca prepravovala niekoľko kontajnerov s tovarom.

Na viacerých miestach v Japonsku je možné vidieť rozličné ilustrácie, ktoré sa snažia ľudí vychovávať, alebo im aspoň pripomenúť základy slušného správania. Ohľaduplnosťou k iným a ich ohľaduplnosťou k nám sa vytvára atmosféra v ktorej sa každý môže cítiť príjemne a bezpečne. Načo si znepríjemňovať život rozčuľovaním sa?

Tento plagát nabáda, ako z neho jasne vidieť, na ohľaduplnosť pri nosení batoha. Napríklad statív na boku batoha je dosť nebezpečný. Najmä ak naň jeho majiteľ pri otáčaní sa s batohom zabudne.

Loď odchádzala z Tókyjskej mestskej časti Hamamatsu, kde je jej domáci prístav. Po ceste sme mali len jeden most. Volá sa Dúhový most a prepája pevninu na stranách Tókyjskeho zálivu. Popod tento most sme sa plavili. V Tókyjskom zálive je kvôli vysokej premávke obmedzená rýchlosť lodí na 12 uzlov, čo je približne 22 km/h. Preplávanie na šíre more trvalo asi 2 hodiny.

Tu je náš trajekt. Odchádzali sme večer o 22:30 a na ostrov Miyake sme prišli ráno okolo 4:30. Sedadlá sa dali dostatočne sklopiť a mali dokonca podložku pod nohy, čo tiež prispelo k pohodliu. Miesta na nohy bolo dostatok. Oknom sme sa nemohli pozerať von, pretože bolo zavreté poklopom. Naša paluba bola totiž o dve nižšie ako spodná, ktorú môžete vidieť na obrázku.

Väčšina turisticky zaujímavých miest má v Japonsku pekné orientačné tabule. Ostrov Miyake nie je žiadna výnimka. Táto bola prvá, na ktorú sme narazili. Je na nej zobrazená len malá časť z okolia tohoto prístavu. Ano ano, tento ostrov má prístavy 3. A každý je využívaný. Nie len na cestovný ruch, no najmä miestnymi rybármi. Náš trajekt vraj využíva jednotlivé prístavy v závislosti na počasí. Prístav s menšími vlnami je preferovaný.

Na mape je možné vidieť dve tmavo červené až hnedé machule. Tie znázorňujú výrony lávy, ktoré sa tu nedávno (relatívne z pohľadu zeme) udiali. Jedna erupcia nastala v roku 1983, pričom bola zničená časť dediny. Iná erupcia bola v roku 1963 a ďalšia v roku 1940. Tieto informácie vám môžu naznačiť, ako aktívny tento vulkanický ostrov je. O tom ale neskôr.

V prístave nás čakal mikrobus a auto z našej ubytovne. Je to taká rodinná ubytovňa, kde pracuje celá rodina. Teda pracujú, keď majú hostí. S našou skupinou šla v mikrobuse i ďalšia skupina, ktorej cieľom na ostrove bolo potápanie sa. To je jeden zo športov, ktorému sa na tomto ostrove darí. More priezračne čisté s bohatou faunou a flórou. My sme si len odložili batožinu do izby a pripravili sa na pozorovanie vtákov. Ďalekohľady, teleskopy, fotoaparáty. A nejaké raňajky, pretože čas raňajok strávime v prírode. Aké romantické. 🙂

Tu je pokus o panoramatický záber z okna našej izby. Fotil som to z ruky, tak zarovnanie jednotlivých fotiek nie je dokonalé a mám pocit, že i horizont trochu padá, no na ilustráciu to myslím postačuje. Hotelový mikrobus nás mal čochvíľa zaviesť na miesto, ktoré je známe výskytom červenej kukučky. To je endemický druh, čo znamená, že jej výskyt je lokalizovaný na isté územie.

Miesto, ktoré sme mali navštíviť bolo blízko jazera. Pozostávalo z pár budov, v ktorých bolo centrum na propagáciu a pozorovanie vtákov. Veľké presklené okná ponúkali výhľad na mláku, ktorá bola za budovou. Pár teleskopov a ďalekohľadov bolo pripravených pre návštevníkov, ktorí by mali záujem. V tejto budove bol i 3D model ostrova. Na ňom je vidieť jazero (v spodnej časti ostrova) ako i miesta, kadiaľ tiekla láva počas erupcií. Vedľajšia budova bola zariadená viac na prezentácie s väčším počtom účastníkov. Momentálne tam prebiehala výstava pár fotografií istého známeho Japonského fotografa prírody. Mal naozaj pekné zábery.

Aby som sa pochválil i ja, tu je záber už vyššie spomínanej červenej kukučky. Po japonsky sa volá Akakokko. To bol názov i centra, v ktorom sme práve boli. Fotil som to objektívom 70-300 s clonou 4.5-5.6, čo bolo v týchto podmienkach dosť slabé. ISO bolo zväčša na 800, lebo D80. I to bolo dosť zašumené. Autofokus v tomto svetle nešiel moc rýchlo. Neskôr som prešiel len na manuálne ostrenie, ktoré ponúkalo lepší reakčný čas. Tie vtáky nechceli na mieste posedieť moc.

Tu je iný lokálny vták. K mláke sa ich chodilo niekoľko kúpať. Pekne po jednom. Tento vták je pomenovaný po istom zahraničnom prírodovedcovi, ktorý ich pravdepodobne objavil. Je to druh z čeľade Sýkorkovité (lat. Paridae).

Po kúpeli treba pierka riadne upraviť a očistiť. Tento vták nazývaný mejiro, čo v doslovnom preklade je “biele oko”. To kvôli výraznému bielemu pásiku okolo oka. Telo je sfarbené do zelena. Môj obľúbený vták, pretože je ho možné vidieť dosť často a nebojí sa prísť bližšie k ľuďom. Takže ho môžem odfotografovať mojím najdlhším objektívom. Tento vták patrí do čeľade spevavcov.

Tento vták sa volá Iidžimamušikui a to preto, lebo požiera hmyz. Tento mám len v pozícii, kedy sa pozerá smerom hore. Možno tak hľadá potravu. Kto vie…

Neskôr, asi okolo 9:00, sme sa vybrali na prechádzku okolo jazera. Voda bola neskutočne čistá. Asi ako jazero Motosuko poblíž hory Fuji. Človeka láka okúpať sa. No pravdepodobne z tohoto jazera zásobovali vodou časť ostrova, takže bolo lepšie sa toho vyvarovať.

Na ostrove žije pár sto ľudí, takže nejaké reštaurácie sa tam nedali čakať. Jedna, alebo lepšie povedané jediná, ktorú sme našli bola neďaleko prístavu, v ktorom sme sa ráno vylodili. Menu mali dosť plné. Ja som si dal Butakimuchi, čo je bravčové s kimuchi. Kimuchi pochádza z Kóreje a je to (zväčša) čínska kapusta nakladaná so štipľavou paprikou. Okrem šalátu môžete vidieť ryžu, nakladanú bielu reďkovku (dlhú), ktorá zmenila farbu na žltú, miso polievku a ešte niečo napravo hore, čo teraz neviem identifikovať. Nie že by som to vedel identifikovať, keď som to jedol.

Po obede sme šli autami pozrieť i na iné miesta, či uvidíme ďalšie vtáky. Jedným zo známych vtákov bol havraní holub. Meno má po sfarbení, ktoré je veľmi tmavé, až čierne, len golier má kovovo lesklý s nádychom zelene. Veľkosťou bol tie bližšie k havranovi ako k holubovi.

Dostali sme sa i bližšie k moru, ktoré sme mohli obdivovať z bližšia. Voda bola neskutočne čistá v porovnaní s inými pobrežnými oblasťami, ktoré som videl na Honšú. Takéto pekné miesta boli okolo celého ostrova. Nie nadarmo sem chodia priaznivci potápania zo široka ďaleka.

Nakoniec sme našli i holubov, no boli dosť ďaleko na fotenie. Mladý párik sedel na konári tak 80 m. To už nie je v mojom rozsahu.

Neďaleko stromov bolo i malinčie s malinami. Neboli ako tie naše červené, prípadne tie čierne maliny, ale žlté či až oranžové. Pani, ktorá sa vyzná i do rastlín mi povedala, že sú jedlé. Sama pár zjedla z tých čo som mal natrhané a tiež si šla nazbierať. To mi bolo dosť ako dôkaz a ochutnal som i ja. 🙂 Neboli príliš sladké, no dalo sa. Keby som na ne odkázaný, tak by som isto prežil. Neskôr sme tieto maliny našli i na iných miestach na ostrove. Vyzerá to, že lokálni ľudia ich nezbierajú. Tí si radšej skočia k moru a nahrabú mušlí.

Večer o šiestej sme mali večeru v našej ubytovni. Na obrázku môžete vidieť nasledovné: Napravo sašimi (čerstvá nakrájaná ryba), misku so sójovou omáčkou, tempura z aštaby (v cestičku vysmažená zelenina), kúsok pečenej ryby, šalát a v strede asi kúsok spracovaného tofu syra. Ryže sme mali koľko sme chceli. Po takom dlhom dni to chutilo naozaj dobre. Ešte sme mali i pivo, no to saké, čo môžete vidieť v pohári s modrou vinetou som už nepil. Spánok sa v tomto momente javil ako tá najlepšia vec na svete. 🙂