Pred nejakým časom som sa rozprával s jedným známim, ktorý chodí na hodiny Japončiny. V triede je kopec cudzincov, najmä z Ázie, pár Európanov a jedna učiteľka. Je dobré explicitne napísať, že učiteľka je Japonka.

Jedna študentka spomenula, že stratila mobilný telefón, keď bola doma. Učiteľka sa opýtala, prečo nešla na policajnú stanicu, že ho tam niekto, kto ten telefón našiel, mohol priniesť. Táto nevinná otázka vyústila do hromadného smiechu. Smiali sa všetci študenti. Učiteľka mierne nechápavo pátrala po príčine smiechu.Príčinou bolo jej očakávanie, že to aj v inej krajine bude fungovať ako v Japonsku.

Veď je úplne normálne, že ľudia zanesú nájdené veci na políciu. Veď čo ak to bude niekto hľadať, že ano. Ono je to normálne, no asi nie mimo Japonska.

Známy túto udalosť komentoval ako naivita, v ktorej táto učiteľka žije. Ja by som skôr povedal, že žije v inej realite. Pretože pre ňu je reálne, že keď niečo stratí, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou nájde na mieste, kde to stratila, alebo na miestnej policajnej stanici. To je miestna realita.

Škoda, že je táto realita lokalizovaná. Ale verím, že časom to bude lepšie aj na iných miestach, v iných krajinách. Ako v iných prípadoch, začať musí jednotlivec sám od seba. Zmena sa dá totiž očakávať len zdola.  ( 🙂 znie to trochu ako predvolebne heslo … 🙂 )