Na jar je tu populárne pozorovať ako kvitnú čerešne, na jeseň ako opadávajú listy. Tie listy neopadnú samozrejme len tak, no najprv sa sfarbia, potom ešte raz a nakoniec postupne jeden po druhom opadnú. Toto divadlo trvá niekoľko týždňov, ak však nepríde tajfún a nesfúkne všetky listy zo stromov počas jednej búrky. Tento rok sa to nestalo, tak sme si mohli úžiť listov do sýtosti.

Pár fotiek s komentármi ďalej.

Jeden známy nás pozval na výlet pozrieť sa na jedno zaujímavé a známe miesto. Autom tak 2 hodinky. Miesto je známe vďaka Javorom, ktoré sa týčia ponad rezký horský potok. Ako to už v Japonsku býva, čo je známe a populárne (napríklad miesto, alebo nejaká pamiatka), tam je kopec ľudí. Nebolo to inak ani tu. Organizované parkovisko, kopec ľudí, nejaké stánky s občerstvením, pouličný umelci. To všetko sme tu mohli vidieť na jednom mieste. Po chvíľke chôdze sme prišli pod stromy, cez ktoré presvitalo slnko. Nádherné odtiene černej, žltej a oranžovej sfarbili ovzdušie pod stromami.

Tieto listy stomu Gingko biloba tvorili úžasný žltý koberec.

Stáť pod takto sfarbenými stromami bolo skoro ako farboterapia. Niečo ako aromaterapia, no s farbami :).

Neskutočný počet farieb a odtieňov. Ostrý vzduch dával tušiť príchod zimy, hoc slnečné lúče mali ešte silu. No s príchodom večera boli čoraz slabšie a slabšie.

Ďalej cestou popod sfarbené stromy sme prišli k takémuto historickému domčeku. Nebola to zrovna perníková chalúpka, no svoje čaro isto mal. Ten mach na streche bol neskutočný. A tie listy do toho. Spolu to tvorilo zaujímavý kontrast. Strecha bola z tŕstia, ktoré bolo naukladané jedno na druhé. Hrúbka mohla byť tak 30 či viac centimetrov. Pár historických strojov a pomôcok zdobilo priečelie domu. Isto ste si všimli niečo, čo sa podobá na krosná na tkanie látok. Alebo ten historický vozík, či skôr kára.

Kúsok ďalej bola pokladňa a vstup do areálu. Smerom napravo bola časť s občerstvením. To bolo v túto chvíľu dôležité, tam sme sa vybrali.  V stánkoch predávali rozličné druhy občerstvenia. Taký klasický typ, teda párov v rožku, by sme tu však márne hľadali. Tu frčali na inej strave. Ako atrakciu tu ponúkali “polievku” Rámen. Špecialitou bolo, že rezance boli robené ručne, starým spôsobom. Ale to o kúsok ďalej. Na nasledovnej fotke sú nádoby z dreva, v ktorých sa pripravovali také mäsom plnené taštičky. V každej boli tri. Takto sa mohli naskladať tie nádoby, jedna na druhu a zospodu stúpala para, ktorá to ohrievala. Či to tak i pripravovali parením, to neviem.

Cesto si najprv pripravili (asi strojom) a potom ho ešte ručne spracovávali do takých šúlkov a pomocou niečoho, čo vyzeralo ako nabrúsený plech z toho šúlku cesta “strúhali” rezance rovno do kotla s vriacou vodou.

Ako sme boli upozornený personálom pri pokladni tejto reštaurácie, personál v bielom bol z Číny. Tí tam pracovali počas týchto dní a predvádzali svoje umenie. Je pravda, že asi celoročne to tu nebudú držať. Ak by niekto chcel niečo podobné skúsiť i mimo sezónu, tak najbližšie miesto o ktorom viem určite, je v čínskej štvrti v Yokohame. Tam sa treba popýtať na konkrétny obchod.

Ďalšou atrakciou bolo opodiaľ vystúpenie cvičenej opice. To prilákalo veľa ľudí, ktorý sa zhromaždili okolo vyhradeného priestoru.

Ten pohľad mi pripomína niečo v zmysle: “To nemôžeš myslieť vážne!” či “Opäť?”

Z druhej strany vyzeral ten kopec nejako takto. Samé farby, samá červená, žltá a zelená, ale tej bolo menej. Kvôli obľúbenosti sú dokonca na mapách vyznačené miesta, ktoré môžu poskytovať pohľad na nádhernú scenériu, alebo na nádherne sfarbené listy. Tomu sa hovorí propagácia. Pár turistov to isto pritiahne a tí môžu poslať slov ďalej.