Viacerí z vás mali iste tú príležitosť ochutnať zelený čaj. V poslednom čase sa to stala i akási móda a to najmä kvôli pozitívnym účinkom, ktoré tento nápoj na telo človeka má. To teraz nebudem nijak rozoberať. Chcel by som napísať o tom, ako sa mi podarilo dostať do “fabriky” na spracovanie čaju. Ale pekne po poriadku.

Počas sviatkov (tu v Jp oslavovali tzv. Golden week, čiže zlatý týždeň, čo je sled troch štátnych sviatkov za sebou) sme boli na návšteve u známych. Pripravili také menšie grilovanie na záhradke. Bol pekný slnečný deň, takže vonku bolo príjemne. Po obede ale príjemné ticho prerušil istý hukot, ktorý sa ozýval z neďalekého čajového políčka, či skôr pla. Ako človek zvedavý som sa šiel pozrieť, čo sa deje. Na poli pobehoval stroj a strihal čajové kríky. Jednoducho povedané, pre mňa niečo nevídané.

To som si samozrejme nemohol nechať ujsť. Odbehol som po fotoaparát a o chvíľu som bol späť. Na obrázkoch je možné vidieť, že strihajú iba mladé výhonky, ktoré sú plné “nového života”. Po chvíli sa stroj zastavil na ceste a ja som mal možnosť porozprávať sa so “strojvodcom”. Starší pán, povedal by som, že dedko sa cudzinca nijako nezľakol. (Cudzincom myslím seba.) Keďže na Slovensku sa takto čaj nepestuje, tak som mal jedinečnú príležitosť sa ho povypytovať na rozličné veci ohľadom čaju, jeho pestovania a tiež jeho spracovania. Dozvedel som sa napríklad, že na Slovensku sa takýto čaj nepestuje nie len z historických dôvodov, ale i preto, že nemáme na to podnebie. Čaj (teda ten krík) nemá rád mráz. Preto napríklad ani na Hokaide čaj nepestujú. Mimochodom Hamamatsu patrí do správneho kraja Shizuoka, čo je kraj najznámejší v pestovaní čaju tu v Jp. Takéto mladé čajové výhonky sa dajú zberať, či strihať až 4 krát do roka. Niektorý pestovatelia to robia ručne, iný používajú takýto stroj.

Medzitým prišla na aute babka a tak prvú várku pozberaného čaju dedko vyložil. Ponúkol mi, že ak chcem, môžem sa ísť pozrieť na miesto, kde sa bude ten čaj spracovávať. Na chvíľu som zaváhal, keďže som bol na návšteve, no taká možnosť sa nenecháva len tak. Počkal som, kým dedko pokosí zvyšnú polovicu a potom som sa v aute s babkou vybral do “fabriky”.

Pri vstupe do spracovne čaju sa auto vážilo, aby sa vedelo, koľko ktorý dodávateľ dodal čaju. Jednoducho prehlad musí byť. Potom sa tento čaj vysypal a pomocou prepravného pásu presunul do zásobníka, kde tento pozberaný čaj čaká na spracovanie. Tu je zabezpečená cirkulácia vzduchu, aby sa čaj nezaparil.

Spracovanie zeleného čaju prebiehalo rovno po dovoze. Pomocou prepravného pásu (na obrázku zelená konštrukcia) sa posúva ďalej do útrob spracovne, kde už na čaj čakali jednotlivé stroje.

Jednotliné kroky počas spracovania čaju sú asi nasledovné: parenie, či sušenie, drvenie, lisovanie, sušenie a balenie. To je avšak len môj odhad z toho čo som videl. Moja japončina nie je natoľko dobrá, aby som mohol rozoberať s nimi takéto detaily.

Ten mladý chlapík ma ešte pozval do ich predajne na šálku čerstvého čaju. Zelený čaj na rozdiel od toho čierneho sa zalieva vodou s teplotou okolo 70 stupňov Celzia. Ak sa zaleje vriacou vodou, stráca svoju sladkastú príjemnú chuť a stáva sa horkým. Tak mi to vysvetlil.

Pred odchodom už prichádzalo iné auto s ďalším nákladom čerstvo pozberaného čaju. Pred odchodom od známych sa nám ešte naskytol pohľad na západ slnka nad čajovými políčkami.

Bol to zaujímavý deň. Takéto šťastie človek nemá každý deň. 🙂