Mal by som už spať, nakoľko mam zajtra prezentáciu na konferencii v Kyóte, no nejako neviem zaspať. Už som aj fotky z dnešného dňa pridal do galérie (mimochodom, tie sú na stránke galérie, ktorú som len nedávno vytvoril), bol si kúpiť vonku vodu, no i tak… To bude tou mäkkou posteľou alebo naškrobenými obliečkami. Klíma tu je, tak teplom to nebude.
Ako som si tak pozeral fotky, ktoré som porobil, prišiel som i k sekcii Tókyo. Keď som si to tak zrátal, tak som bol v Tókyu asi 8 či 9 krát. Je to asi viackrát, ako som bol napr v Trnave. Teda ak nerátam počet prejazdov v autobuse na ceste domov. Pozeral som si i fotky z prvej cesty do Tókya. To bola cesta. Jeden kamos Ind nám povedal, že existuje niečo, čo sa volá “džuhači kipu” a je vydávané Japonskými železnicami. Je to vlastne lístok s piatimi kupónmi, z ktorých každý kupón umožňuje majiteľovi cestovať jeden deň železnicami kdekoľvek. Toto sa nevzťahuje na expresné a super-expresné vlaky. Ak by som to prirovnal na naše pomery, tak by sme mohli cestovať po Slovensku za cenu lístku z Bratislavy do Piešťan alebo Trenčína. To ako taký hrubý príklad. Takže sme sa v Januári, v noci o jednej vybrali do Tókya. Do Tókya sme prišli ráno o piatej a po celodennom chodení po meste, sme sa večer toho istého dňa vrátili nazad.

No o výlete som nechcel. Napadlo ma pri tom, ako sa zmenilo moje vnímanie tohoto slova, či to, čo som si pod týmto slovom predstavoval. Voľakedy to bol obraz mesta, v ktorom sa točili veľké obchody, takmer hlavné mesto módy a neviem čo ešte. Schválne, skús si odpovedať, čo ti evokuje slovo Tókyo. (Môžeš sa i podeliť o svoj obraz. :)) Možno niečo, no možno že i nič. Bude to isto ovplyvnené tým, čo si o Tókyu počul/a, aké informácie sa k tebe dostali a podobne. Hoc môžeme mať veľa informácií o niečom, nikdy to nie je, ako to prežiť. Čo sa stáva po “prežití” slova Tókyo? S každým niečo iné, no niečo je spoločné. Človek začína to slovo “vlastniť”, mať k nemu vybudovaný istý vzťah, priradené isté spomienky, emócie, či zmyslové vnemy. Môže to slovo, či to čo zastupuje, opísať nie len intelektuálne, vedomosťami, no i emociálne či zmyslovo. Taký človek už nerozpráva o “tom” fakty. Rozpráva svoje emócie, príbehy. Namiesto holého faktu, že blízko vlakovej stanice Tókyo je cisársky palác, môže rozprávať o neznesiteľnom teple v cisárskej záhrade a osviežujúcom chlade v predajni suvenírov. A tak ako je to slovo niekomu vzdialené tisíce kilometrov, tak niekomu druhému je to ako susedná dedina.

Takto to je asi so všetkými “slovami”. Niektoré si môžeme “prežiť”, no niektoré nám ostanú navždy vzdialené a ich obsah môžeme vnímať buď iba intelektuálne, alebo z nášho uhla pohľadu. Nikdy ich neuchopíme do vlastných rúk. Chcete príklad? Tak muž napríklad neuchopí slovo “pôrodné bolesti”. (V úvodzovkách je to kvôli zvýrazneniu slovného spojenia a nie … čo ja viem čo.) Môže byť pri manželkinom pôrode, môže s ňou prežívať pôrod, no bolesti s tým spojené si asi neprežije. Alebo niekto neveriaci v Boha nepochopí mnícha žijúceho na púšti. Ide jednoducho o skúsenosť, prežitie si daného “slova”. A čo poradiť truhlíkom, čo všade boli a všetko zažili? Napadá ma úryvok z Knihy žalmov: “Skúste a presvedčte sa, aký/á/é …”.

Trochu som to natiahol, no aspoň sa mi už chce spať. Tak dobrú noc a do písania. 🙂

30. November, 2011:

Nakoľko mám nedokonalú “zálohu”, tak komentár len takto:

Roman:     Ano, to je pravda, že každý cítí slova jinak. Tak např. někde v Indonésii žije zvláštní zvíře “babirusa”, což znamená rohaté prase (neboť “babi” podle domorodého jazyka znamená “prase”, a “rusa” znamená “roh”). A zatímco pro nás je normální oslovovat babičku “babi”, u těch indonéských domorodců by to jistě normální nebylo :))).