Jeden večer, kedy sme nemali čo robiť (aj to sa stáva) som šiel s kolegom do novootvoreného “austrálskeho” baru. Bol nový a hlavne sme očakávali viac anglicky hovoriacich návštevníkov. Po chvíli sa objavil Luis s kamošmi. On je to Brazilec, no jeho angličtina je dosť dobrá. Lepšia ako mnohých Japonských študentov na univerzite. Po chvíli bavenia sa pri nás zastavil asi tak päťdesiat ročný muž. Gaijin. Teda cudzinec. Zastavil sa pri nás. Dali sme sa do rečí. Bol to pôvodom Ír. Pri nás sa asi zastavil preto, že som mu pripomenul domov. Možno si myslel, že som Ír. Kto vie.

Luis po čase odišiel a tak som tam ostal sám. Bol už trochu pripitý asi z predošlého baru. Dali sme jedno pivo. Začal rozprávať ako prišiel do Japonska.

Bolo to dávno. Isto viac ako 30 rokov. Prišiel do Japonska. Neviem čo presne už robil v tom čase, no teraz bol učiteľom angličtiny. Vtedy bol mladý. Zaľúbil sa do Japonky, ona do neho. Jej rodičia však neboli z toho nadšení. Bola to tradičná japonská rodina tých čias. Neboli moc naklonení svadbe ich dcéry s gaijinom (cudzincom). Teda doslovne boli proti. Nuž, lenže láske človek nerozkáže. Ani si nenechali. Ona odišla z domu a vydala sa zaň. Robotu mal a tak sa mohol o ňu postarať. Raz ho pozval jej otec k nim na návštevu, ale to len preto, aby ho mohol vyhodiť.

Po čase sa im narodilo dieťa. Stará mama ich bola pozrieť a malinké nemluvňa ju asi obmäkčilo trochu. Povedali ok na svadbu, len sa musí ospravedlniť za to, že sa oženil s ich dcérou. Prišiel k nim, pred rodinu, sadol si do seizy (tradičný japonský sed), ruky dlaňami na zem, hlavu sklonil k zemi a povedal: “Prepáčte”. Takto sa im musel ospravedlniť.

Od toho času sa navštevovali, prijímali ho. Takto dosť prudko sa to zmenilo. A to vďaka jednému malinkému človiečikovi, ktorý obmäkčil srdcia. V súčasnosti je to už úplne iné. Vo veľkých mestách je to pohoda a na dedinách … kto vie?