Počasie isto zaujíma každého, najmä aby vedel, ako sa obliecť. Predpoveď počasia je isto jedna z obľúbených relácií, hoc dnes sa dá aktuálna predpoveď počasia zistiť i na internete. Aké počasie je tu a ako sme si naň zvykli, tak to sa dozviete v nasledujúcom.
Po príchode z mierneho vnútrozemského podnebia sme sa ocitli v subtropickom prímorskom. V deň príchodu do Japonska v Hamamatsu akurát mrholilo. Na to že bol začiatok októbra sme vytiahli ešte na jeden mesiac krátke nohavice a tričká. V noci sme spali prvé dni len tak na posteli bez prikrývky. Je pravda, že sme žiadnu nemali, no i tak by sme ju asi nepoužili. Bolo naozaj teplo a vďaka moru, alebo skôr kvôli nemu, sú rozdiely medzi teplotou vo dne a v noci nie tak veľké ako u nás. No potom prišiel December a s ním nižšie teploty (tak okolo 5 stupňov Celzia), čo by nebolo až také nepríjemné, no prišiel i vietor a to bolo už nie tak príjemné. Vietor tu až na niekoľko bezveterných dní fúka celý rok. V lete je príjemným osviežením, no v zime, v zime to je morda. A v zime ho naozaj cítiť. Osvedčila sa mi bunda so záterom, ktorá sa dá naozaj perfektne pozaťahovať a potom ani fuk sa nedostane dovnútra. 🙂 A samozrejme, keď prituhne tak naozaj, tak to sa oplatí vytiahnuť i vnútorné nohavice (tak sa píše na obale, ale sú to len spodky, teda myslím).

Je zaujímavé, že domáci si asi prejavy počasia moc nevšímajú. Nosia tie svoje sačká, poltopánky a polo deravé rifle. Samozrejme že nie všetci. Dievčatá nosia niečo ako cvičky, no trošku lakované, sem tam s nejakou ozdobou a vo farbách …. asi všetky som už videl. Ja sa nerozumiem móde, preto nekritizujem, len konštatujem. Je potom trochu zvláštne vidieť, ako sa takto sporo odetý človek trasie od zimy na zástavke, alebo počas cesty do školy. No to samozrejme nie všetci a aj tu je veľmi veľa ľudí, ktorý sa obliekajú do páperovej bundy a nosia teplejšie topánky. Tak si nemyslite, že je to tu až také iné. Mimochodom, o móde by som Vám v budúcnosti tiež rád napísal malý report. Ona je to tu dosť závažná záležitosť, no o tom po tom.

Taká nepríjemná zima je asi do polovice Marca. Potom sa to začína trochu vylepšovať, no keď sa to napraví, tak je už vlastne hic (alebo hyc?). Niečo ako jeseň alebo jar tu ani nie je také viditeľné. Celú zimu sú lístočky na stromoch, mierne sfarbené, no nepadajú. Padať začnú až na jar, keď strom začne tlačiť nové listy. Potom to vyzerá ako na jeseň. Prichádza pomaly leto. Teda ono prichádza takmer skokovo, no občasné dažde, ktoré sa v zime nevyskytovali tak hojne, spríjemňujú tento prechod to tepla. Keby teplo, tak to nie je až také hrozné, veď aj doma je v lete teplo. Tu sa však teplo subtropického pásma mieša s morskou vlhkosťou. To najviac cítiť, keď v lete čerstvo poprší a potom na to vyjde slnko. Všetká ta voda, čo padla na rozpálenú zem a trochu ju schladila a spolu s ňou i vzduch sa pôsobením slnka začína odparovať a človek sa začína cítiť ako paradajka v skleníku. Môžete len tak sedieť v tieni na lavičke a i tak sa potíte. Len tak. Obdobie dažďov je zväčša okolo Mája, Júna. Potom prichádza pravé leto. Teploty vysoké, vo dne v noci. Ak ste vlastníkom klimatizácie, ste v klidku. Tú sme mali na internáte. Teraz, teraz si asi kúpime ventilátor, prípadne niekoľko a v kombinácii s pootváranými oknami sa nám, dúfame, podarí znížiť teplota v izbách aspoň o niekoľko stupňov. V tomto období vyzerá deň asi takto. Ráno sa človek budí spotený a to kompletne, po sprche a oblečení sa zisťuje, že by sa hodila ďalšia sprcha, lebo už je opäť spotený. No treba ísť i do školy. Paráda, v škole je klimatizácia. Tu sa človek trochu schladí. Aspoň tých 25 stupňov (na toľko máme zväčša klimatizáciu nastavenú). No lenže nie sme sami, komu je teplo. Tak to robí každá miestnosť desaťposchodovej budovy, preto na obed kvôli prúdovému preťaženiu elektrickej siete, klimatizáciu centrálne vypínajú. Teraz, na obed, keď ešte len slnko začína svietiť. Ach, už aby boli štyri. To ju totiž opäť zapínajú, teda v čase, keď väčšina ľudí nevníma okolie a je im to už v podstate jedno. Takto to trvá do Októbra a potom dookola.

Ešte som zabudol spomenúť jeden zaujímavý element tohto kruhu riadeného prírodou. Sú to také veľké chrobáky, alebo čo to je, ktoré vyliezajú po období dažďov, aby sa párili. To by mi ani nevadilo a človek by si to asi ani nevšimol (hoc ich je asi len v škole niekoľko tisíc), no vydávajú pri tom taký rámus, že sa to podobá skoro na tú peruánsku diskotéku, kde som sa raz ocitol. A to vo dne v noci. Teda úroveň hluku tejto hávede odhadujem na takých 60 – 70 dB, čo je podstatne menej ako na spomínanej diskotéke, no tie stvory hrajú tie odrhovačky stále dokola a v tom sú teda narovnako. Škoda, že nemám ich fotografiu (myslím fotku toho hmyzu, nie ľudí z diskotéky). No i to časom bude. Veď už máme Máj, lásky čas.

Ako vidíte, počasie je tu také veselé ako všade. Aj som rozmýšľal, aké fotky k tomu priložiť, no nič ma nenapadlo. Tak to máte len tak nasucho, bez masla. 🙂

30. November, 2011:

Koment:

Lubo:    No v europe bola teraz rekordne tepla zima, sneh padal v prahe asi 4 krat a z toho som si ho stihol vsimnut len asi 2x. Pozapinanu zimnu bundu som nosil asi len 6 tyzdnov, co je na mna zimomravca fakt kratka doba, leboinak ju niekedy nosim aj v lete, a nebol som konecne chori. Asi prva zima co som nebol chori, vsetka vdaka pravidelnemu cviceniu a sprchovaniu v studenej vode. No vazne, nebol som chori. Ja som inak byval chori pravidelne 2x za zimu, a moj kamos, magister elektroniky miso, byva asi 2x za zimu zdravy. Pre neho tato zima zial nebola vynimkou, no ja, vdaka ani neviem comu, verim ze tomu otuzovaniu, som chori nebol. No a sado maso tinedzerky co sa kvoli mode do zimy neoblecu tiez nekomentujem, vsak moj nazor na zeny je vseobecne znami.

Inak skoda tych fotiek, skoda, snad casom este nejake pribudnu, hlavne tie ktore by zachytavali detaili kazdodenneho zivota, ako chlapik divajuci sa do vykladu a rozmyslajuci co kupit zene k vyrociu, dievca zahladene do zeme pri kazdodennej ceste zo skoly/prace do mou/nedomou a pod. 🙂 Proste veci z ktorych by dychala atmosfera aby clovek vedel ako by sa asi citil keby ze ma zit chvylu v japonku a aby si vedel spravit obrazok tych spolocnych a odlisnych navykov spolocnosti.

Život v cudzej krajine má svoje čaro, no i isté … ako to nazvať … úskalia. Hej, úskalia, to je to správne slovo. Nepochybne jednou z nich je jazyková bariéra. Kultúrna bariéra je iný príbeh. Práve dnes mi prišiel mail zo študentského oddelenia našej “katedry” (oni to majú trochu inak), ktorý bol kompletne v Japončine.
Nič zvláštne, keďže sa nachádzame v Japonsku, no “katedra” je vytvorená špeciálne pre cudzincov. I názov je v angličtine. Ale na to sme si už zvykli. Jenou z možností je otravovať kolegov Číňanov, ktorý nemajú až taký problém s čítaním Kanji, alebo, ak máme elektronickú verziu, môžeme použiť “http://www.google.com/translate_t”. To síce nedá presný preklad, ale ako isté vodítko to môže byť použité.

Takto sa dá zistiť, čo to vlastne od nás chcú. Toto je ešte tá z jednoduchších činností. Horšie je, keď treba vyplniť nejaký formulár, prípadne viac. Pokiaľ je to niečo štandardné, dajme tomu, že po chvíli snaženia sa k cieľu dopracujeme. Trochu ťažšia a do dnešného dňa nezvládnutá situácia nastáva, ak sa vo formulári objaví pole, ktoré si vyžaduje nejaký opis, malú esej, alebo popis experimentu. Formuláre, ktoré by to “povoľovali” vyplniť v angličtine sa sem sam objavia v spojitosti s univerzitou. Ak to “nepovoľujú”, nastupuje kolegyňa Lei Xu, ktorá mi zatiaľ vždy pomohla. Aj dnes mi pomáhala s tlačivom, ktoré musím vyplniť. Uvedomujem si, aké šťastie mám, že tu vlastne je. Týmto by som sa jej i rád poďakoval. V niektorých prípadoch mi formulár vyplní šéf. No ten je dosť zaneprázdnený, tak nie tak často. Mimochodom, asi mesiac má novú sekretárku. Možno že to bude robiť ona. 🙂
Po roku a pol človek už sem tam nejaké to Kanji pozná, no čo z toho, keď spojenie dvoch či viac Kanji má úplne iný zmysel? V Nagasaki som sa rozprával s jedným jezuitom, ktorý vystaval pred štyridsiatimi rokmi študentské centrum, v ktorom sme prespávali. Hovoril, že hoci pozná dosť veľa Kanji, odborný text (skriptá, vedeckú prácu) má problém čítať, pretože nepozná jednotlivé spojenia Kanji. Samotný Japonci majú problém s čítaním mien. Preto majú vo formulároch kolónku na ich fonetický prepis.

Styk s úradmi nie je jednoduchý (dokonca ani doma, kde im rozumiem), ale nie je to neprekonateľná prekážka. S pomocou ľudí okolo sa to dá zvládnuť a i na úradoch sú zvyknutý, že cudzinec poväčšine nevie “písať” (mal by som asi napísal že kresliť). Vždy sa dá všetko vyriešiť, keď človek zachová pokoj a obrní sa trpezlivosťou.

Jeden večer, kedy sme nemali čo robiť (aj to sa stáva) som šiel s kolegom do novootvoreného “austrálskeho” baru. Bol nový a hlavne sme očakávali viac anglicky hovoriacich návštevníkov. Po chvíli sa objavil Luis s kamošmi. On je to Brazilec, no jeho angličtina je dosť dobrá. Lepšia ako mnohých Japonských študentov na univerzite. Po chvíli bavenia sa pri nás zastavil asi tak päťdesiat ročný muž. Gaijin. Teda cudzinec. Zastavil sa pri nás. Dali sme sa do rečí. Bol to pôvodom Ír. Pri nás sa asi zastavil preto, že som mu pripomenul domov. Možno si myslel, že som Ír. Kto vie.

Luis po čase odišiel a tak som tam ostal sám. Bol už trochu pripitý asi z predošlého baru. Dali sme jedno pivo. Začal rozprávať ako prišiel do Japonska.

Bolo to dávno. Isto viac ako 30 rokov. Prišiel do Japonska. Neviem čo presne už robil v tom čase, no teraz bol učiteľom angličtiny. Vtedy bol mladý. Zaľúbil sa do Japonky, ona do neho. Jej rodičia však neboli z toho nadšení. Bola to tradičná japonská rodina tých čias. Neboli moc naklonení svadbe ich dcéry s gaijinom (cudzincom). Teda doslovne boli proti. Nuž, lenže láske človek nerozkáže. Ani si nenechali. Ona odišla z domu a vydala sa zaň. Robotu mal a tak sa mohol o ňu postarať. Raz ho pozval jej otec k nim na návštevu, ale to len preto, aby ho mohol vyhodiť.

Po čase sa im narodilo dieťa. Stará mama ich bola pozrieť a malinké nemluvňa ju asi obmäkčilo trochu. Povedali ok na svadbu, len sa musí ospravedlniť za to, že sa oženil s ich dcérou. Prišiel k nim, pred rodinu, sadol si do seizy (tradičný japonský sed), ruky dlaňami na zem, hlavu sklonil k zemi a povedal: “Prepáčte”. Takto sa im musel ospravedlniť.

Od toho času sa navštevovali, prijímali ho. Takto dosť prudko sa to zmenilo. A to vďaka jednému malinkému človiečikovi, ktorý obmäkčil srdcia. V súčasnosti je to už úplne iné. Vo veľkých mestách je to pohoda a na dedinách … kto vie?